SZIGET FESTIVAL 2017

Posted by with No comments
Aloha!

13. Augusta sme sa spolu s Lolou vybrali na Sziget festival do Budapešti. Bolo to dosť spontánne rozhodnutie. Po minuloročnom zážitku som si bola istá, že si chcem leto okoreniť týmto spôsobom, ale mala som problém nájsť parťáka. Pretože ma ale túžba premohla, rozhodla som sa, že pôjdem aj sama. Čo som momentálne moc rada, že som nespravila. Ešte pred bookovaním hotelu som skúsila šťastie a spýtala sa priamo v našej blogerskej skupine, ktorú máme s Lolou a Martinkou. Na Lolinu reakciu nikdy nezabudnem, pretože hneď povedala, že pôjde a do dňa mala kúpený aj lístok.

Vstávali sme relatívne skoro, cesta trvala niečo cez 7 hodín. Ale zvládli sme to! Rozospaté sme vystúpili z autobusu a začala dosť veľké dobrodrúžstvo, pretože v Budapešti vie málokto anglicky a máločo sa rozhodnú preložiť aspoň do angličtiny. Zmenáreň bola, samozrejme, zatvorená. Krásny začiatok. Nejako sme sa dostali ku nakúpení mhd lístkov a pokračovali sme na hotel. Mali sme nastúpiť na nejaký mhd prostriedok označený písmenkom H. Metro to nebolo, električka tiež nie, tak som sa zasmiala, že to asi bude niečo medzi... TRAFILA SOM SA. 2 zastávky sme absolvovali pod zemou a ja som sa začala obávať, že sme na nejakej baníckej exkurzií. Nikde nebol ani monitor, ktorý zobrazoval názvy zastávok, ktoré je skutočne ťažké odhadnúť, pretože takmer všetko sa inak píše ako číta. Zostalo nám si zastávky počítať na prštekoch a obzerať sa po nápisoch. Po konečnom výstupe sme sa opäť stratili, pretože cestou boli zle označené smery k autobusom. Keď sme našli ten správny, boli sme šťastím bez seba! Ja som za dáta nikdy nebola vďačnejšia.

Na hoteli sme si spravili make-up a konečne vyrazili na fest! Pol kilometra od Szigetu bol Lidl, čo som si pamätala ešte z minulého roka, takže som si toho jedla moc nenabalila aby som to nemusela prevážať zo štátu do štátu. Ale koho by vôbec napadlo, že v nedeľu je 3/4 obchodov otvorených len do 17-tej? Nás určite nie.

Nejaké provizórne jedlo (chipsy a tyčinku), pretože s mojou intoleranciou na lepok je to dosť zložité, sme kúpili na benzínke... Ehmmm... Za 5€... Zlý kurz.

Potom to už konečne mohlo začať! Prešli sme cez farebný most a kontrolou. Potom sme utekali do prvého stanu na Oh Wonder a začali sme si užívať festivalovú náladičku. Po koncerte sme sa prechádzali uličkami, poobzerali areál, pofotili ľudí, potočili vlogy. Nasledoval koncert Chainsmokers a potom The Pretty Reckless, a nakoniec The Naked and Famous. Po všetkom sme si sadli a pozerali spoje do nášho hotelíka. Hmm, nočné tam nejazdili, takže asi kilometer kým sme sa dopracovali na zastávku od Szigetu a potom cca 2km pešo pomedzi rodinné domy, polku cesty z toho do kopca so svietením mobilom. Ale dopracovali sme sa tam! Vyšťavené, ale spokojné!

Ráno sme vstali skôr a odpratali sme sa na autobus. Všetko sme pekne stíhali až kým sme sa nedostali k poslednému prestupu, kde nefungovala električka. Jedna pani nám poradila aby sme šli radšej metrom, pretože to môže trvať aj dlhšie, kým sa električka pohne. Poslúchli sme. Bola to najväčšia chyba v našich životoch. Metro sme zvládli, ale vystúpili sme na nejakej vlakovej stanici, kde nám nikto nevedel povedať, či sa odtiaľ dopravíme na autobusovú. Rušňovodič nevedel anglicky a bolo tam asi 10 rôznych vlakov. Krása. Jeden chalan ukázal na vlak, ktorý by tam mal ísť. Nastúpili sme. Pán, ktorý v ňom už sedel nám povedal, že na autobusovku nejde. Vystúpili sme. Ten istý chalan opäť ukázal na ten istý vlak. Nastúpili sme. Lola obišla vlak a všetkých sa pýtala, či sa ním fakt dostaneme na autobusovú stanicu. Nikto nevedel anglicky. Bolo 10:55 a autobus odchádzal 11:15, s tým, že cesta tam trvala cca 6 minút a my sme sa ešte stále nepohli. Zrazu okolo nás prešla milá babka s lámavou angličtinou a povedala nám, že vlak odchádza cca za 3 minúty a ide presne tam, kam sa potrebujeme dostať.. Ufffff.. Vôbec nie som stressman, ale v tej situácií som nevedela čo robiť od nervov. Či nadávať na Maďarsko, rozbíjať okná, prepisovať smery alebo opravovať električky. 11:07 sme vystúpili na autobusovej stanici, cestou sme zase stratili.. Do autobusu sme nastúpili 11:11 s tým, že sme stále neverili, že sme to stihli!

Cesta bola až pridlhá a dokonca sme trčali aj v zápche.. Ale nakoniec všetko dopadlo tak ako malo. Aj napriek všetkým nepríjemnostiam to bol perfektný zážitok a budúci rok si to určite lepšie zariadime!

Viac vo videu:


TIPY PRE BUDÚCOROČNÝCH SZIGEŤÁKOV:
1. Vybav si dáta, pretože bez nich si ako Maďar v kukurici a s angličtinou až tak moc nezaboduješ.
2. Radšej buď nenažraté prasa a nabal si cestovnú tašku jedla alebo si aspoň over, kde čo je a hlavne DO KEDY majú otvorené.
3. Over si či je v blízkosti tvojho hotelu aj nočný rozjazd!
4. Obuj si čo najstaršie topánky, pretože ten prach z nich nedostaneš ani po 4 umytiach!
5. Poriadne sa zabav a uč sa na vlastných chybách.















FASHION FOTENIE & VIDEO

Posted by with 3 comments
Aloha!

Pred asi 2 týždňami som sa náhodou zoznámila s dvomi blogerkami za účelom natočenia video ohľadom fotenia fashion. Bol to perfektný zážitok, na ktorý budem vždy rada spomínať.

S babami sme sa videli prvýkrát v živote priamo za účelom natočiť video. a pritom nafotiť fotky. Mať pred sebou dve mladé kočky s foťákom bola fakt sranda, ale aby v tom nebol chaos, tak sme sa hneď na začiatku dohodli, že tá na ktorú sa mám pozerať na mňa vždy zakričí. Video sme začali točiť pri Náplavke. Aj napriek tomu, že na nás všetci pozerali ako na idiotov sme si to užívali a to hlavne preto, že sme to robili spoločne. Sama by som sa tam asi prepadla pod zem a utopila sa vo Vltave.

Outfit sme fotili na 4 rôznych miestach. Počas fotenia sa nám poriadne rozpršalo, takže sme sa museli ukryť v jednej reštaurácií, kde sme si okrem prestávky na jedlo aj perfektne pokecali a zistili sme, že sme na rovnakej vlne. Odišli sme plné motivácie a s úsmevom na tvári. Fotenie a točenie mohlo pokračovať. A pri Náplavke, kde začalo aj skončilo. Dotočili sme posledné zabery a objali sa na rozlúčku s tým, že sme si na facebooku založili skupinový chat, kde budeme dohadovať ďalšie spolupráce, pretože už teraz vieme, že to jedným stretnutím neskončilo. S Lolou sme sa napríklad už dohodli, že spoločne pôjdeme na Sziget a budeme vlogovať!

Tento krátky post s množstvom fotiek je dôkazom toho, že Praha je jedno úžasné mesto plné možností a skvelých ľudí, ktorých môžte stretnúť úplnou náhodou! Je to jeden z dôvodov, prečo to mesto tak neuveriteľne milujem a cítim sa tam ako doma.


Fotky Lola:













Fotky Martinka:



Backstage:











Video:

Lola
yt: https://www.youtube.com/channel/UCrtokngEKSciYWV4KCvhqvQ
blog: http://lola-j.cz/
insta: https://www.instagram.com/lolajukelson/
facebook: https://www.facebook.com/LolaJcz

Martinka
blog: https://www.marblog.cz/
youtube: https://www.youtube.com/channel/UC-xAUcQG2EE9N8faLhDaYJA
insta: https://www.instagram.com/marblogcz/
facebook: https://www.facebook.com/marblog.cz/

HOME SWEET HOME

Posted by with No comments
Aloha!

Pretože sa vo mne opäť niečo pohlo a mám potrebu písať a písať, a neprestávať, blog je to ideálne miesto, kde zvečniť niečo rozumné, nie príliš súkromne-osobné (o čom som síce momentálne písala, ale nemyslím si, že mi uškodí, keď budete vedieť, že aj 19-tich mám chuť za svojimi rodičmi plakať ako mimino) a podeliť sa o svoj názor minimálne so svojimi čitateľmi (ktorých na(ne)šťastie momentálne nemám až tak veľa)

V názve tohto článku sa ukrýva množstvo emócií a články, v ktorých sú slová nasýtené emóciami nie len rada píšem ale aj rada čítam, pretože vtedy čitateľ vie, že do toho autor dal oveľa viac ako len múdre slová, ktoré si niekde prečítal. Aj preto chytám do rúk notebook o 4:25 a píšem to čo práve cítim. Nejde o to, že zajtra (teda dnes, neskôr) by som to cítila inak, to nie. Ide skôr o to, že teraz sa to stupňuje a zajtra (teda dnes, neskôr) by som to mohla napísať oveľa stručnejšie a menej slzotvorne.

Nech sa nachádzam kdekoľvek v tomto obrovskom svete (panebože, tá Praha je v úplne inom svetadiely a po ceste sem a späť ma vždy otupuje jetlag!) sa vždy domov rada vraciam. Rada? Milujem to. Svoje rodné mesto síce pravdupovediac neznášam (aj keď sa moja nenávisť začína vytrácať a tých pár dní v mesiaci sa to tu celkom dá vydržať), ale chodím sem kvôli ľuďom (maminke a ocinkovi a bráškovi, a zvyšku rodiny), nie kvôli mestu. Koniec-koncov je mojou úlohou vždy spraviť program (aby som sa nenudila), ale aj tak to vňčšinou skončí v obývačke pri pozeraní všetkých seriálov, ktoré sa čo i len obtreli o zombíka. My s tatinom sme poriadni maniaci. Jednoducho domov je vždy to miesto plné lásky, bezpečia a jedla, ktoré človek nevytvorí sám. U nás to tu ešte vypĺňa humor, pretože keby sme žili v USA asi máme svoju vlastú reality show. 

So svojimi rodičmi sme mali už odjakživa jedineční vzťah a puto, ktoré moji kamaráti vo väčšine prípadov nikdy nechápali, pretože deti väčšinou so zlomeným srdcom neutekajú za mamkou a tatkom, ale za najlepšou kamarátkou. Na druhej strane boli moji rodičia vždy aj mojimi najlepšími kamarátmi, takže som z tej "tradičnej" cesty až tak moc nevybočila. Toto kamarátstvo nám zostalo doteraz, a aj keď nie som doma, tak si voláme minimálne 4x do týždňa, a keď si nevoláme, tak si píšeme na messengeri a posielame si fotky v skupinovej konverzácií "rodka", kde som ja, môj brat, mamča a tato. Je to super byť spolu neustále v kontakte. Dokonca by som bola úplne najšťastnejšia, keby sme bývali len cez ulicu alebo kľudne hneď vedľa seba v 2 domoch, lenže problémom je, že ja milujem veľkomesto a moji rodičia kľud a malomesto (volá sa to vôbec tak?) 

Napísať tento srdcervúci článok ma napadlo práve v sobotu nadránom, pretože za a) nemôžem spať a práve vtedy rozmýšľam úplne nad všetkým čo sa v mojom živote zomlelo, melie a bude mlieť, za b) šla som domov na 9 dní po asi mesiaci a pol, a za c) dnes je sobota a v nedeľu odchádzam. Aby som sa nenudila, tak sme za týchto 9 dní stihli ísť do kúpeľov, kina, za starkou do neďalekej dediny, chodila som poctivo cvičiť, ale aj som tu to opäť poctivo vyžrala (pretože maminka bola určite v minulom živote masterchef a vždy jej položím otázku či sa ku mne nechce nasťahovať a každý deň mi variť, pretože to kuracie mi lezie už asi aj nosom.. Ale nie to čo pripraví ona, to mi chutí vždy) , jedlo som pripravila aj ja a potom sme s tatinom mamine jednu porciu zaniesli do práce a robili jej spoločnosť, stretla som sa aspoň s tými 2 kamarátkami, ktoré tu mám (pretože v Brne a v Prahe som si spravila v priebehu prvého mesiaca viac kamarátov ako tu za celý život), prišla som sem s pevným rozhodnutím, že CHCEM bezlepkovú marlenku a moja mamina so mnou obehala všetky cukrárne a obchody, kým sme ju nekúpili v tescu za 15,80€ a vraj to bola moja prvá a posledná, pomohla som s domácimi prácami aspoň 4x (a dokonca bez 0,5€ taxy ako kedysi, keď sa moje vreckové odvíjalo od toho ako som nebola lenivá), podstúpila som gastro vyšetrenie, pri ktorom sa vám s hadičkou s kamerou špáru v žalúdku a vytrhávajú vám jeho kúsky na laboratórny rozbor, ktoré vám ako naschvál pokladajú na gázu 20cm od vášho ksichtu, takže nie len, že plačete z toho, že vás napína, ale je to bezpečné, pretože ste od 12-tej v noci do seba nič netlačili a je 12 poobede, cítite to, ako sa vám niečo hýbe v žalúdku a to, ako vám trhajú kusy jeho sliznice, ale to obrovské plus, ktoré to všetko tromfne je presne to, že neviete či vás napína z cudzieho predmetu vo vašom žalúdku alebo vášho žalúdku na cudzom predmete, ktorý vidíte pár cm od vás. Okrem môjho naturalistického opisu najnechutnejšieho vyšetrenia aké som kedy podstúpila (na mojom rebríčku predbehlo aj klystír) a zároveň najnepríjemnejšieho zážitku v mojom živote, sme ešte s tatom stihli hodinu zadávať lístky do bločkovej lotérie a pozerať seriály a filmy. A verte mi, že tu nehovorím o 4 dieloch za 7 dní, ale o hodinových maratónoch. Ešte máme v pláne ísť na chatu (kde sa budem zase činiť a s niečim pomôžem aby tatino mohol povedať akú má šikovnú dcéru. tiež by to mohol povedať aj môjmu priateľovi, pretože mu predvčerom povedal len to, ako veľa ho stojím a ten sa už bojí o svoje úspory) a tiež si skočíme na bezlepkovú pizzu, pretože pizza je život. Priateľ si zo mňa vkuse strieľa, že som rozmaznaná, ale pri čítaní toho, čo som napísala aby som opravila prípadné chyby si to asi začnem pripúšťať, hups.
   

   

   

   

btw: tato robil niečo v blízkosti okna a potom si všimol, že pár cm od neho je hentá ozrutná kobylka (skôr kobylisko), a keď som ju fotila bleskom, otočila sa o 90° a pozerala sa mi do očí! 

Taktiež som mohla zo svojho zoznamu "čo spraviť, keď budeš doma" odškrtnúť veci ako: skrátiť šaty, zašiť nohavice, ... alias požiadavky na maminu. A potom veci ako: zalepiť topánky, vypýtať si bezdrôtové sluchátka, využiť nejaký účinný presviedčací prostriedok aby mi boli kúpené nové rifle, kúpiť si niekde nové topánky do práce a aj dáždnik, pretože ten pol rok bez neho bol až príliš ťažký, nenápadne naznačiť to, že sa zase chystám na Sziget a príspevok na hotel a dopravu (kompletné preplatenie hotelu a dopravy) by bol pre mňa viac než zázrak... alias požiadavky na ocina... A všetkým mojim požiadavkam bolo vyhovené, takže som si ich mohla odškrnúť v mojom zozname. (a teraz fakt nehovorím metaforicky, robím si zoznamy úplne na všetko.. som človek plný kontrastov, pretože na jednej strane som doosť spontánna, ale na druhej strane mám zoznam ešte aj na to čo si musím kúpiť do nového bytu pol roka predtým ako sa tam sťahujem)

A týmto všetkým som teda chcela povedať, že svojich rodičov nadovšetko milujem.

Amen.

GÉLOVÉ NECHTY- áno alebo nie?

Posted by with No comments
Aloha!

V dnešnom článku sa zameriame na beauty tému a dáme si menší break od outfitových postov, na ktoré ste u mňa zvyknutí, pretože mi písanie článkov dosť chýba, rozhodla som sa zapracovať aj na tejto stránke môjho blogovacieho koníčku.

Rada píšem o veciach z vlastného pohľadu na základe vlastných skúseností, a preto som sa rozhodla napísať článok o tom ako som si pár mesiacov naživala v symbióze s gélovými nechtíkmi.

  

  


Vysoká škola je plná nových skúseností, zážitkov a ľudí, ktorých spoznáte a dané skúsenosti a zážitky zažívate s nimi. Síce to začína ako post, v ktorom vám idem opísať najlepší letný festival prípadne najepickejšiu párty. Nope, ideme sa baviť len o gélových nechtoch. Dostala som sa k nim cez moju spolužiačku z výšky Sabinku, s ktorou sme si náramne sadli a je to jedno z tých priateľstiev, ktorá vám vydržia aj mimo školy. Vždy som obdivovala to s akou krásou na rukách prišla do školy, preto som sa rozhodla, že to raz skúsim s ňou. 

Prvá aplikácia trvala asi 3 hodiny z čoho som už začala byť trošku na nervy, pretože som sa nemohla pohodlne usadiť, ťukať do mobilu alebo robiť niečo produktívne. A ja som typ človeka, ktorý nemá rád, keď má len sedieť a čakať. Kto by to mal rád? Po tých 3 hodinách, ktoré boli pre mňa obrovský, utrpením, som mala pár dní problém s úchopom vecí, zapínaním nohavíc, ... Jednodcucho som si dávala obrovský pozor na to aby som si jeden z mojich nových pazúrikov niekde nestrhla. Po pár dňoch bolo všetko v pohode a už som dokázala prakticky všetko.. Teda až na opravovanie retiazok, pretože to je prakticky nemožné. 

Po 3-4 týždňoch sme mali naplánované ísť na novú aplikáciu, pretože študentský život je hardcore, a keď máte určitý budget na vyžitie a svoje ťažko našetrené financie, ktoré aj tak miniete na oblečenie kozmetiku a somarinky ako umelé nechty, veľmi dobre si rozmyslíte časový interval, v ktorom budete chodiť na nové aplikácie. Okrem toho, že tá krása na vašich rukách už po 2 týždňoch nie je tak krásna, pretože vám nechtíky začnú odrastať, pokiaľ máte široké nechtové lôžko a krátke nechty, pričom tie umelé sú dlhšie, čo budú za každých okolností, pretože si nikdy neuvedomíme ako rýchlo nechty dokážu narásť až kým to neriskneme s tými gélovými a ten proces neuvidíme na vlastné oči, nechty sa vám začnú lámať. A to je fakt BOLESŤ! Jeden som si zlomila napríklad pri zapínaní nohavíc a každý jeden pohyb vyžadujúci spoluprácu nechtov sa ozval v podobe dodatočnej bolesti, až kým som si v salóne nedala spraviť nové.

Okrem lámania nechtov si treba dávať pozor aj na krájanie, pretože okrem uhoriek, paradajok a prstov sa skvele krájajú aj tie 15€ nechty, ktoré ste si práve doniesli domov! Čo je celkom sranda, ale vaše srdco to občas zabolí. 

Ďalšia funny storka bola, keď mi na jednej aplikácií nechtiac aplikovala 2 laky v podobných odtieňoch a zistila som to až na svetle. 3 týždne som existovala s mixom bledo fialovej a bledo sivej, haha.

Obrobským pozitívom okrem toho, že to prvé 2 týždne vyzeralo super bolo, že som sa odnaučila obhrýzať si nechty.. Nemala som ani odvahu "zahryznúť si", pretože by som asi skončila s vylámaným chrupom.

PS: Prvé čo si ľudia povedia, keď vidia gélové pazúriky- Ako si s tým preboha môže vytierať zadok? Ono to vážne funguje, pokiaľ to nepreháňate s ich dĺžkov!

Po čase som sa však rozhodla, že si na "géláky" moc nepotrbím a tých 15€ viem minúť aj na niečo permanentnejšie a užitočnejšie, takže som sa rozhodla, že namiesto nasledujúcej aplikácie si ich dám odstrániť, na čo som zmotala aj moju kamarátku Sabinku, ktorá ma k týmto nechtom inšpirovala. Po odstránení sa mi opäť chcelo zaplakať, pretože moje nechty neboli nikdy perfektné, ale tak odporne ako vyzerali po tom odstránení nevyzerali nikdy predtým- a to ani vtedy, keď polka z nich skončila v mojom žalúdku alebo na zemi. Hups. Takže po odstránení za 3€ som skočila do drogérie, kde som si nakúpila laky na nechty za 8-9€.. A takto presne vyzerá moje šetrenie.

Okrem toho, že nechty vyzerali hrôzostrašne aj nalakované, a to nie len preto, že moje lakovacie schopnosti sú na úrovni 7-ročného dievčatka, ktoré práve objavilo laky na nechty svojej maminy, moje nechty boli hrboľaté, lámali sa. Dokonca aj zapínanie retiazky bol pre mňa obrovský struggle, pretože som sa zakaždým dosť obávala, že sa mi nejaký háčik zasekne v prste. Lámanie, ktoré prebiahalo nebolo to klasické, že sa vám nechtík natrhne na kraji. Toto lámanie nemalo hranice! Štrbina sa mi vytvorila pokojne aj v strede odrasteného nechta a pokračovalo to pomaly až do nechtového lôžka, čo bolo obrovské utrpenie, pretože sa to nedalo zastaviť ani nožničkami, stačilo zachytenie o sveter alebo uterák a myslela som, že si ich dám radšej všetky strhnúť.

  

Po 2-3 mesiacoch lakovania priesvitným revitalizačným a neviemešteakým lakom sa moje nechty opäť môžu nechtami nazývať a ja som opäť šťastná, pretože svetre a uteráky pre mňa znamenajú už len zhluk rôznych vlákien a nie hrôzostrašné utrpenie ukončené slzou stekajúcou po pravom alebo ľavom líčku.
    

Tiež mi tu chýbal odstavec o tom ako si neviem lakovať nechty, takže ho sem musím dopísať. Moje expectations nikdy nie sú prehnané (nesnažím sa kresliť si po rukách kvietky a bodky a čiarky a všetkočovásnapadáajasomtoeštenespomenula) stačí mi, keď sú jednofarebné a lak je skutočne len na nechtovom lôžku a nie 3km mimo. Odkedy som sa géloviek zbavila, podarilo sa mi mať aj lepšiu mušku a zvládam to lepšie!
    

Takže aký je môj záver? 
V prípade, že sa rozhodnete pre gélové nechty, počítajte so všetkým čo som opísala! Choďte do toho len v prípade, že sa ich rozhodnete meniť cca po 2,5 týždňa a idete do toho na dobu neurčitú. Pre pár aplikácií sa to skutočne neoplatí.